Stále v snahe
O kus bozku
Na prahu mysle
Z ticha kričím
Bezúspechu
O bozky z plných úst
Skryté v minulosti sú
A klušú
Tam bol chtíč
Tam bol sln
Lásky bol´s pln
Ach tam a vtedy
Bozkával si pery
Nepobozkaná
Túha prázdnotou zíva
Máva im zbohom
Tým starým bozkom
Vyznávam prosbu malú
O bozk z lásky
Silnú kávu
Tá čierna bodka skoro presne pasuje na dierku v lístku..
A keď si uvedomujem to, čo práve vidím viem, že som ti čoraz vzdialenejšia. Utekám.
Spočiatku len tie biele baránky, ale už ostalo len dusno a spolu s ostatnými sa dusíme v neuveriteľnej horúčke popoludňajšieho dneška.
A tak sa dívam na tie nesmierne zelené stromy zrastajúce sa s horou vysokou, vyrastenou zo vzduchu snáď.. a stále myslím na teba a tvoje "nie". Tvoje nie včera na gauči, tvoje nie dnes pri raňajkách a tvoje druhé nie pri raňajkách. Tak už sa nepýtam... samé nie a nie a neprestajne, až ma rozbolela hlava, zas som bez kávy a potreby. Bez dymu v pľúcach, bez vody v ústach.
Vieš včera tie hviezdy? Tie najjasnejšie, čo spoznať sa dajú. Poznali to naši predkovia, lepšie povedané prví stavbári, prví z prvých, my nevieme o tom nič a keby aj hej čo nám to dá?.. v tejto čudesnej panelákovej džungli, koho čo zaujíma? Ani len kvety sa nemajú ako k Slnku otočiť, veď skryté sú.. Ale mala som pravdu, rak je ten Y. Veľký rak, ktorý zadržal chuderu nymfu, možno tú vlastníčku Goza, ktovie... ukážem ti ho.
Ach láska moja vzdialená z voskového plátna, nie, netvárny si. Ty etuda, tiahla tónina, veď vskutku len ty si pre mňa. Zabalím sa ako darček, na lístočku je venovanie tebe. Spočni mi ešte raz na prsiach a dýchajúc osviež ma ako morská vlna... príjemný pocit mám a úsmev zblaží mi tvár.
Zbieram rými, ale čo s nimi? Nimi je vraj všetko spojené, celý svet predstav si. Aj hlúposti s múdrosťami.. aj vážne s vážnym, moja duša s kušou a tak podobne. Všetko tvorí jeden celok zabalený do gule.
Jed ma pod kožou na nohách neustále hryzie a puchne ako sopka.. stále sa len škriabem. Aspoňže mám loďky, malé darované sladučké lodičky, pripomínajú mi ťa vieš..? I tak ako všetko, všetkého môjho si sa už dotkol a ovoňal, aj vidím ako ty.
Teraz stúpame ešte pol hodiny. Pol hodiny rozmýšľania, čo možno pokladať za umenie, za umenie milovať. Nemyslím tak, ako Yolo ľud spustošení reklamou, zaslepení hlúposťou najivnou... Fakt to nejde, veď všetko je tak individuálne... Svoj rozum každý na správnom mieste má, aj keď niekomu na vlásku sa len kymáca.
Potrebujem ťa, aby som nefungovala len na polovičné obrátky. Veď ani ty nemáš rád pomalé, nudné cesty. Teplo a svetlo rovná sa telo, dajme tomu naše. Zasvieť mi na cestu a zohrej ma, len tak mi ju spríjemníš a ja ju zvládnem. Tá cesta je život, ktorý z atómov sa skladá. Musíš vedieť, že jedna duša je jeden atóm. Aj dve nedeliteľné duše smú mať spoločného menovateľa. J
Všetci len bzučia o nepríjemnom teple, nech si len spomenú na pochmúrnosť mrazivých dní, kedy slnko lendva vyšlo a už ho nebolo, ach ani ty si tu vtedy nebol... okná zamrznuté, v zime je zima aj pod dečkou...
Spoznaj ma.
Ale nie príliš rýchlo.
Ľudia Bohu prikazujú a ľudí prosíkajú, aká sila to v nich korení? Aká opovážlivosť! Potom hriechy svoje stiahnu ako srien z okna. Zvláštny to človek a potom pochybuje a verí len vo viditeľné...
A čo čas? Skús ho spomaliť, vnímal by si detailnejšie? Maličkosti zachytil by si? Každé moje drobné gesto a každý môj tichý výdych zachytil by si do dlane. Odložil by si si každú moju spadnutú riasu a zbieral tak želania? Či rýchly život v láske máš? Dôrazné výčitky, keď náznaky uniknú ti? Tak rád to máš? Závrate spôsobené tlakom doby. Niekedy aj mne robia dobre.
Milujem ťa,... slová sú tie isté, no význam je postupom tohto času hlbší. Hlboký natoľko, nakoľko vysvetliť sa nedá.